Pécsi íróprogram

Múlt és jelen
Rezidenseink
Művek
mehes.karoly@meheskaroly.hu
A honlapon megjelenő szövegek és képek szerzői jogi védettség alatt állnak.
Pécsi Íróprogram ::


Stanislava Repar pécsi naplója (szlovákul)


Zvonkohra
Pohľadnica z Maďarska,
s príchuťou Slovinska a Slovenska


The first bowl soothes the throat, while the second banishes loneliness. At the third bowl, I search my soul and find 5,000 volumes of ancient poems. With the fourth bowl, a slight perspiration washes away all unhappy things. At the fifth bowl, my bones and muscles are cleansed. With the sixth bowl, I am in communication with the immortal spirit. The seventh bowl? It is forbidden: already a cool, ethereal breeze begins to soothe my whole body.
An early Chinese Poet describing his love for tea

Prichádzame obaja, iba ja ostávam. Kovový tátoš a môj rytier sa vracajú do Ľubľany. Máme po Vianociach, prestúpili sme do Nového roku, a ani sme nezbadali; v dome nás vyhľadal zlý duch. Ajeta! zasiahol na najcitlivejšom mieste: nie je viac celkom zdravý. Každý deň tabletky – ako fazuľky v detstve, pekne z tanierika a po poriadku. Epilepsia, padúcnica, božjast. Kde sa vzala, tu sa vzala, vedľa postele sa smiala. Keby sme boli odišli do Pécsa podľa plánu, Ajeto! mohol umrieť. Obaja sme z toho otrasení – niekedy stačí tak málo a všetko sa zmení. So zlým duchom musel prísť aj dobrý – veď prečo by sme inakšie otáľali s odchodom...! Neviem, čo nás zadržiavalo na mieste, asi sa nám po sviatkoch nechcelo na cestu. Keď sa Ajeto! po šiestich hodinách bezvedomia prebral v nemocnici, prvé jeho slová boli: Aká si pekná! A Primožovi: Synu! Niečo to povie o jeho svete. Rozkročený medzi synom a ženským elementom. Frajerský za každých okolností.
Nasmehniti se
nemogoče. Odhajaš
bliže k očetu.
Pousmiať sa je
nemožné. Vzďaľuješ sa,
bližšie k otcovi.
Myslím na mamu Terezku, ako sa sama hrdinsky borí s „radosťami“ tretieho veku. A ja niekde za horami, za dolami. Prichádzam, aby som zase odišla. Lúčim sa s oznamom, kedy znova prídem. A koľko je takých mám, a koľko je takých otcov!
* * *
Pred Primulovým odchodom naspäť do Ľubľany ešte nejaké interview pre miestne noviny, prvé ohmatávanie terénu, zvítavanie sa s priateľmi. Byt je nový, čistý, útulný, iba nejaké riady a vankúš bude treba dokúpiť. Pre jedného stačí, myslím si. Keby ostal aj Primula, opäť by sme sa naťahovali o pracovný stôl. Dobre, vo Varšave mal ušľachtilejšie poslanie ako ja: písal svoj doktorát. Søren bol už celý nedočkavý (teraz je načas nakŕmený a odpočíva v pokoji). Neskôr so Zolim riešime problém „pracovná stolička“. Pracujem teda na stoličke z Jelenkora, namiesto dvoch jeden vankúšik pod zadkom – a môj rukopis naberá na váhe.
* * *
Najväčším pokladom v byte je vaňa. Vylihujem si v pene a za oknom frčí život. Po chodbe chodia ľudia, ozývajú sa hlasy, zvončeky, zámky na dverách. Zvláštny dotyk ľudskej nahoty a fenoménu cudzoty. Oddeľuje ich len tenká vrstvička matného skla. Odhadujem, že ešte vždy ide o ponovoročné návštevy. Vo vedľajšom byte je živo. A vonku nás prekvapí poľadovica. Všetko je zamrznuté, hotové ľadové kráľovstvo. Ľudia sa pohybujú ako pod vodou, rukami vykrývajú deficity súvisiace s rovnováhou. Pozorujem ich spoza okna ktorejsi cukrárne: vlastne sa plavia vzduchom, nikto z nich nemá ruky vo vreckách. Vidím tie vlnky ramien, mištičky dlaní, zhyby v kolenách, opatrné obchádzanie zrkadiel – kolmo na podložku. Všetky uhly sú riskantné. Na ruskú animovanú rozprávku o ľadovej kráľovnej, na ktorú som ako dievčatko pravidelne chodila do kina Sloboda, nezabudnem asi nikdy: hrôza, rozkoš, jas, čistota, mráz. Dieťa vníma estetiku celým telom, celou svojou bytosťou. (Do tejto kategórie detského zážitku patrila aj Žltá ponorka.)
* * *
Nostalgicky pochrúmam laskonku (márne by som po nej pátrala v Slovinsku) a vydávam sa na nebezpečnú cestu. Tristo metrov napätia, zatajený dych, vo dvore ma čaká začarovaná tráva. Radšej chodím po krehkých strieborných ihličkách, ako po klzkých vyhladených kameňoch s bublinkami, čo sa pod „cukrovou“ polevou prelievajú jedna do druhej. Naozaj pekný prírodný happening – a Primula na ceste. Pri vychádzaní z dvora som sa bála, že medzi zdvíhacou plechovou žalúziou garáže a bránou domu, ktoré bolo treba otvoriť a držať v šachu tým istým diaľkovým ovládačom (a teda postupne, najprv jednu, potom druhú), neubrzdí. Z garáže sa musel rozbehnúť – výjazd z podzemia je do mierneho (skleneného) vrchu a zľadovatený príjazd k vonkajšej bráne zase dosť krátky. Zvládol to – jeho mechanika ma stále prekvapuje. Ide aj proti prírodným zákonom. Viem, čo hovorím.
* * *
Samota v cudzom meste, vlastne príjemná. Prieskumy mesta pokračujú, začínam sa orientovať. Za hranice mestského centra sa nepúšťam, nepotrebujem to. Najďalej som zašla pri hľadaní plavárne, ktorú som nenašla. Spoznávam niektoré obchody, stravovacie možnosti. Chladnička plná, neužitočná – nechce sa mi variť samej. Zvykla som si, že varíme spolu aj jeme spolu. Čas mi je vzácny. Nastavujem si niektoré stanice na internete. Počúvam Makarovičovej vyznania: iba cigánska hudba má pre ňu drive, asi preto, že je autentická, z pohľadu priemerného Slovinca dokonca subverzívna. Barack Obama sa tlačí do svetovej politiky – a zdá sa, že úspešne. Nevidím problém v tom, že ocenil kvality protikandidátky Clintonovej a ponúkol jej spoluprácu. Lenže svet, zdá sa, baží po konfrontácii: rád by jedného alebo druhého videl na kolenách.
* * *
Otváram svoj rukopis – och, ako veľmi sa mi nechce! Najradšej by som písala o niečom inom a nie o tomto zakliatom slovinskom (medzi)období. Ale ak nevyužijem príležitosť a namiesto pracovného štipendia si doprajem dlho očakávanú a veľmi potrebnú dovolenku, nikdy z toho nebude kniha, iba roztratené poznámky (pre troch pátračov). Tak aspoň spávam dlho, pobyty za počítačom striedam s blúdením po meste – zoznamujem sa s jeho každodenným rytmom, turistickým lákadlám sa zatiaľ vyhýbam, stačí, že som ich naštudovala podľa mapiek, programov a katalógov („Pécs Walks“ a Piroskov Gölczov sprievodca v angličtine). O pár týždňov – o jedno kníhkupectvo ďalej – už aj s Primožom vykúpime celú anglickú edíciu: tvrdá väzba, bordové dosky, vo vreckovom formáte a so zlatou oriezkou. Ja najmä Jane Austinovú, ale najväčším úlovkom ostáva Lewis Carroll a jeho Alica v krajine zázrakov s pôvabnými originálnymi ilustráciami. Primožov Dostojevski v angličtine mi pripadá ako hriech. Cena za všetky tieto krásne knižky: zanedbateľná. Všetky maďarské ceny sú momentálne zanedbateľné; výrobky sa predávajú tak veľmi pod cenu, až ma z toho mrazí pod lopatkami. Kde ostala úcta k ľudskej práci – veď takéto ceny nemôžu vyjadrovať ani bezprostredné náklady na výrobu?! Mohlo by mi to vyhovovať, ale cítim v tom akúsi perverznosť, neúctu, znehodnotenie. Ani ja nechcem, aby moje knižky klesli hlboko pod svoju cenu, ktorá je, nakoniec, aj tak symbolická...
* * *
Ale späť k mojej samote. Namiesto atrakcií ma teda zlákalo niečo celkom iné: návšteva tunajšej kaderníčky, babská debata lámanou angličtinou a posunkovou rečou, časová slučka v Árkád Shopping Center na Rákóczy útca, v ktorom som sa celkom stratila (a začalo sa to nevinnou žiarovkou), obchodík s lampami – mnohými z prírodných materiálov (koža, špagát, drevo, prútie, textílie, papier) – aké v Slovinsku takmer nepestujú. A hneď vedľa bufet s ázijskými špecialitami. To je niečo pre mňa a moju mikrovlnku! Kura v sézame, karameli a chillie – ozajstná pochúťka.
Nosečnica in
njen ponos; s tajsko hrano
polni moj trebuh.
Tehotná a jej
pýcha; thajským jedlom mi
naplní brucho.
* * *
Lampy nakupujem na trikrát. S predavačkami v obchode sme sa už skamarátili. (Malé ženské spojenectvá alebo – aká škoda! – rivalita.) Mojou trofejou sú: pletená prútená guľa vrhajúca blesky po stenách (ako v diskotéke), dve nočné lampičky s lykovým výpletom a oranžovými pupčekmi, a najmä s teplým svetlom, ktoré vytvára príjemnú atmosféru. V zimnej podmračenej krajine zdroj svetla, zmyslovej radosti, pôžitku a intimity. Asi potrebuješ do svojho života viac svetla a tepla, podpichuje ma niekto veľmi vtipný, ale výstižný. Asi áno. Veď preto. Zariaďovanie, zabývanie sa v priestore nie je len o mamone, často je to príbeh o vyprahnutosti alebo osamotenosti. Odkázanosti na neosobné. Budeme sa tešiť z náhradných dotykov, z iného pocitu bezpečia – nakoľko je to len možné. Rozmýšľam o tom, je to téma na poviedku. Raz ju napíšem: ako sa ku mne prihovárajú veci v Slovinsku. Ako a prečo.
* * *
Jedna lampa – tá technická – je pre oneskorenú spisovateľku mamu Terezku, ktorej prvá knižka sa na Slovensku stala miestnym bestsellerom. A nie preto, že by nemohla byť aj celoslovenským, veď pochvalné recenzie prišli až zo Slovenskej akadémie vied, ale preto, že ju napísala v dialekte a vyznala sa v nej zo svojej lásky k Záhoriu. Zachytila odchádzajúci svet svojho detstva, dospievania, dedinu ako živý celok, ako etnickú, historickú, kultúrnu, ale aj duchovnú hodnotu, jej dômyselnosť a krásu, a najmä jej ľudí – ich životy, príbehy, výhry aj prehry. Veľmi potrebná a veľmi ľudská kniha. Celkom iste si zaslúži lampu, keď si už sama (z prvého honoráru) kúpila notebook a popri tom si konečne zorganizovala aj svoj pracovný kút a „novú“ izbu, po ktorej túžila. (Christine de Pizan – „písať začala až po smrti manžela“. A nie je jediná.) Terezka píše ďalej, realizuje sa, ale už nie v kuchyni za stolom z moreného dreva, lež ako sa na spisovateľku (debutujúcu) v jej veku svedčí a patrí... a ako jej (aj nám) dobre poradila istá pani Virginia. (Muži majú svoje „virginko“, my zase svoju Virginiu!) Keď som Terezke zavolala, aby som sa dozvedela jej názor, medzi čiernou a striebornou pracovnou lampou s naťahovacím ramenom si vybrala bielu. K tejto farbe sa približuje, aj v noci ju najčastejšie stretávam v bielej nočnej košieľke. Keď ju nikto nevidí, pomaličky sa vracia k anjelom.
* * *
V arcibiskupskom kostole, štvorvežovej katedrále, sa poteším betlehemom v životnej veľkosti: celý zo slamy ho vyrobil miestny umelec. Všetky postavy, zvieratká, nebo nad hlavou aj zem pod nohami, všetko vonia senom, slnečným vidiekom, presvetľuje výjav Božieho narodenia pod krížovou klenbou podzemného priestoru. Škoda že práve v januári nepočítajú s nijakým organovým koncertom. Pécs sa tak mohol symbolicky spojiť s Varšavou a jej hudobno-duchovnou linkou, ktorej sme si tam s Primulom užili. Budem sa musieť uspokojiť so zvonkohrou, ktorú nainštalovali na radničných hodinách a ktorá sa, v akomsi hračkárskom kľúči, ozve iba každú druhú celú hodinu. Každú prvú tak dostávame do daru: nastupujú vlastné nezbedné rolničky, tiahle tóny nočných trubačov, ozveny z vesmíru. A v noci ešte aj tiché cinkania padajúcich hviezd, svišťania letiacich vlasatíc, plávajúci rožok mesiaca v okne s prúžkovanou roletou.
* * *
Spomeniem si na prvú návštevu Csontváryho stálej expozície v Pécsi. Tivadar Kosztka Csontváry (1853-1919) – nemožno ho obísť. Insitný, expresívny, konceptuálny, dobrodružný, verný sám sebe. Z prvej návštevy som si zapamätala najmä vychrtnutého psa z ktoréhosi skupinového obrazu. Bol to tieň, a predsa verná realita psej radosti aj utrpenia, tuším v pravom dolnom rohu. Umelecký skvost naskicovaný troma ťahmi, na ktorom som sa dobre pobavila. Na tej návšteve sa mi spojila lyrická strunka s komickou, asi k tomu prispel aj Ludwig s jeho čarovným detským prútikom. Z druhej návštevy som si zapamätala drámu – s Primusom a jungovkou Metou sme si rozprávali, čo vidíme. Všetky psychické lability, premáhanie času aj priestoru, doby aj topografie. Perspektíva pohľadu sa nám tak strojnásobila – bolo to zaujímavé spoločné „vstupovanie do čiary“... To vtedy sme sa zásobili aj knihami, katalógmi, kalendármi, pohľadnicami. Tretia návšteva bola hľadaním strateného času, sprítomňovaním spomienky. Vzdali sme to pomerne rýchlo, kúpili podložku pod myš a odsťahovali sa do kaviarne o poschodie nižšie. Dali sme si Pilsner Urquel a whisky, nasávali pach umeleckej kaviarne, ktorá má najlepšie roky dávno za sebou. Primulovi som na pódiu zatancovala zachádzajúcu hviezdu (s Ballantines v ruke); park pred katedrálou sa kúpal v lúčoch neskorého slnka a na vysokých stenách prázdnej kaviarne sa objavili svetelné projekcie. Keď sme sa konečne pobrali von, z tmavej oblohy padali veľké vločky a usádzali sa nám na mihalniciach. Slepí, hluchí, šťastní, ponorení do seba. Počasie premenlivé ako v apríli, milý Tivadar.
* * *
Keď po mňa prišiel Primula na svojom kovovom tátošovi, Viktora Vasarelyho a „umenie optického klamu“ som už mala za sebou (mimochodom, Vasarely, rodák z Pécsa, vyrastal na Slovensku). Aj keď ma geometrické formy nenadchýnajú, pár obrázkov som si uňho našla. Veľavýznamné škvrny (v bielo-sivom prevedení – to rozptyľovanie sa v nekonečne Jedného ma vždy fascinuje) a párik žiráf, ale nie takých, aké odvtedy nosí Murko na tričku. A šachy, o ktoré by stála aj dušička Vida, s ktorou som si výstavu pozrela ešte raz, ibaže o pár mesiacov neskôr. Inakšie, celá moja percepcia sa odohrávala skôr v znamení dekorativizmu – niektoré obrazy by sa pekne vynímali v interiéri. Ale vnútorné spojenie sa nedostavilo, možnože nakrátko – s postarším zamestnancom múzea, ktorý bol unesený najmä Vasarelyho op-artovými objektmi, a tak sme si ich museli vychutnávať zo všetkých svetových strán a pod všetkými zornými uhlami. Bol však veľmi galantný a v tej chvíli som musela dať za pravdu mame Terezke, ktorá na Maďarov nedá dopustiť. Namiesto k moru chodila k Balatonu (s celou svojou rodinou, pravdaže) a tam sa vraj definitívne presvedčila: sú veľmi šarmantní, zábavní a gavalierski. U milej panej, ktorá to so mnou prežívala, som nakúpila pohľadnice starých úžitkových predmetov, vyobrazenia najkrajších okien a dverí na domoch v Pécsi, záložky do kníh a drobné darčekové predmety... a po katalóg v angličtine sa ešte vrátim! Od Csontváryho predsa viem, že jedna obhliadka umenia nestačí – jasné potvrdenie recepčnej estetiky. Možno sa v tom geometrizovaní sveta raz nájdem. (Aj keď určite nie s dušičkou Vidou. Možnože s bradatou Holenou?) Pohľadnica napísaná, odoslaná. Tichá nadväznosť na Santorini a mŕtve kalendáre.
* * *
Muzej: porcelan,
ki se ga dotikajo
le živi prsti.
Múzeum: živé
prsty sa dotýkajú
porcelánu.
Ale keď po mňa prišiel Primula, Zsolnayovo múzeum keramiky som mala ešte len pred sebou. Vybrali sme sa tam teda spolu, znovunájdení. A to bol ten pravý kontrapunkt k Vasarelymu: rastlinný dekorativizmus, zvieracie motívy, úžitkové sklo, podlahová a strešná keramika, fontány, ozdoby, šperky ... história spojená s mestom, oheň, vietor, dážď, fabrika ako veľké dokonávajúce zviera uprostred rozvíchrenej Európy v prvej polovici 20. storočia.
Na sliki vztraja
tovarna porcelana: ogenj
v precepu dežja.
Na símke stará
továreň porcelánu: oheň
pod spŕškou dažďa.
Zelenú glazúru hrajúcu do zlatista, ale najmä dúhovými farbami, som už poznala. Patentovaná v Pécsi, v keramickej Európe dobre zapísaná. Obdivovala som ju na Zsolnayovej „býčej“ fontáne pred kostolom sv. Sebastiána, sama májová, a teda býčia. Až v múzeu som však uvidela červenú špeciálnu glazúru, rovnako vynález šikovných Zsolnayovcov, a spomenula si na náušnice na Thassose, ktoré boli ručne vytvoreným umeleckým predmetom s rastlinnými motívmi (boli to vlčie maky?), vytvarovaným v zlate a emaili. Nechala som ich svietiť – alebo umrieť? – vo výklade, hoci sme patrili k sebe ako ľavé a pravé oko. Prednosť dostal prívesok s párikom delfínov pre mamu Terezku a jej prvé osamelé jubileum. Zdalo sa mi však, že raz sa nejakým zázrakom s náušnicami ešte spojím, a tiež oni so mnou. Ajhľa, stalo sa, aj keď len symbolicky. Červeno-zlaté čaše-kvety z vitríny pre suveníry ma rovnako dostali. A zopakovala sa aj historka poukazujúca na kúpyschopnosť priemerného obyvateľa – alebo skrytej bohémky: pápežské farby asi nemajú do môjho života prístup. Naozaj budem skôr nežná, pastelová... ako vtedy, keď som počas Nežnej revolúcie nosila tričko s nápisom „Som nežná“ a predávala prvé výtlačky prvých slobodných novín v Bratislave. Rovných dvadsať rokov ma delí od vtedajšej nežnej.
Porcelanasta
skleda se sveti kot jaz
pod pravim kotom.
Porcelánová
dóza zažiari ako ja
pod správnym uhlom.
* * *
Rozmýšľam, či je to vďaka domácej keramickej tradícii (aj v stavebníctve), že v Pécsi objavujem zástupy mestských domov, starých aj nových, ktoré ešte nerezignovali na umeleckú estetiku. Dekorované sú nielen strechy, podobne ako na viedenskom Štefanskom dóme, ale aj dlažby a dvere, okenné rámy, rozličné okrasné mreže, kameninové nádoby alebo fontánky, čím mesto udržuje styk s vlastnou minulosťou. Secesná pošta sa vyníma svojou imperiálnou starobylosťou a váženým postavením. Nakoniec, dnes máme takéto pyšné paláce v centrách mobilných operátorov: status je súčasťou dizajnu, vzhľad musí reprezentovať (a neraz aj klamať). Kedysi krajinu prepájala pošta, dnes diaľnice a (mobilné) telekomunikácie. Rozdiel je iba v tom, že technický prvok medzičasom v dizajnovaní predbehol (ale neprevýšil) ľudský: človek sa stáva príveskom techniky a „zdržuje“ ju vo vývoji. Vidím to na mame Terezke: čo sa len, úbohá, natrápi so svojím notebookom, ktorý ju vždy znova dokáže zaskočiť zákernou otázkou! Nuž, naše stroje sú občas primúdre... a keď stratia kontrolu nad situáciou, jednoducho si zamrznú.
* * *
Odbočím do iného dvora. Vážne myšlienky sa pokúsim zahnať marcipánom. Je čas zoznámiť sa s ním, patrí medzi špeciality tohto tradične multikultúrneho a multietnického mesta. Džamija s kresťanským krížom v objatí s polmesiacom a s pristavenou obnaženou zvonicou mi prikývne ako už veľakrát. V jej bruchu sa skrýva tajomstvo ekumenizmu. A keď sme už pri marcipáne, Taja Kramberger a jej básnická zbierka Marcipán by mali v tomto meste ochrannú známku. Ibaže Tajin marcipán je bohatší a sofistikovanejší. Rovnako fínska antológia slovinskej poézie s tým istým (od Taje vypožičaným) názvom. V predajni (s múzeom vzadu za oponou) totiž prevažuje gýč a nevkus. Jediné ospravedlnenie je, že na samotnej chuti sa tým nič nemení. Spomeniem si na marcipán, ktorý bol súčasťou servírovania dalmatínskeho dezertu – mandľovej torty – u Lovca. Ozdobil menu, tanier s dezertom, celý tematický večer aj meno podniku. Kde? V Slovinsku: štyria Dalmatínci s jednou gitarou (mužský zbor More) spievali odušu; najmä tenor, ktorý akoby práve ušiel z pirátskej lode. S Viktóriou sa nám zapáčila pieseň, kde muž prosí ženu, aby naňho „bacila bár(s) oko“. Ostatní poslucháči sa čudovali, kde sa v rybárskych pesničkách Dalmatíncov nabralo „baroko“. S Viktorkou sme sa len usmievali popod fúzy a pokúšali spoluintonovať vrúcne pirátske refrény.
* * *
S harmoniko je
premagal mraz, obglavil
Király utco.
Garmoškou zdolal
nehostinnosť, popravil
Király utcu.
Ak teda nespím, nevarím a nepracujem, blúdim po Pécsi, obchádzam hradby stredovekého mesta, kamarátim sa so zimou. Jej výkon na pomníku Pro Patria patrí do siene slávy: umelcov zámer s odlomeným vrcholom obelisku doviedla k dokonalosti; všetky tie zástupy neznámych hrdinov naozaj nechala odísť rovno do neba. K tomu jej postačila troška srieňa a oparu, chĺpkov snehu primŕzajúcich na mramore. Ochutnávam vína, kaviarne a galérie (len občas si dám malý Guinnes v írskom pube na Kráľovskej ulici), jedného dňa však predsa len stvrdnem pred televízorom (a PC), sledujúc inauguráciu prezidenta USA na troch kanáloch súčasne: slovenskom, slovinskom aj maďarskom. O mesiac mi Niko pošle e-mail s fotografiou urobenou z teleskopického fotoaparátu, je na nej nemenovaný tisíchlavý dav prítomný na inauguračnom akte vo Washingtone, ale keď si vyberiete niektorú škvrnku, na obrazovke ju dokážete priblížiť do takej miery, že vám neunikne ani kaz v jeho/jej šestke hore vľavo. Tomu hovorím nevyhnutné bezpečnostné opatrenia!
Ale možný je aj iný výklad nevšedného technického zázraku: všetci sme ustavične pod dozorom, extrémne identifikovaní, a je jedno či ležíme vo vani, leštíme svoj počítač, cmukáme od blaha v Cukrászde Virág alebo rečníme za pultom. Mimochodom, sleduje ma aj pozorné Primožovo oko – cez Skype si podávame správy ako najhorúcejšia spravodajská služba. Ajeto! sa zotavuje a neverí svojmu telu. Myslí si, že sa mu všetko iba prisnilo, že lekári, jeho syn aj celá širšia rodina si z neho robia blázna, keď mu zakazujú rebríky a výšky, jazdu autom, víno, ženy, spev... prejedanie sa a prepínanie síl. Táto nešťastná epizóda nás však všetkých vylieči. Vzájomne sa ubezpečujeme, že treba žiť zdravo a vážiť si každý boží deň. Každé pohrozenie prstom, pohladenie, obživnutie.
* * *
Primus sa chystá na cestu: než sa ku mne dostane, bude musieť znova prejsť popri rozľahlej budove s nápisom Masarykův dům v Palešniku, cez Terezino Polje a Graðino Lukač, popod opustené bocianie hniezda, ktoré sa v lete opäť zaplnia mláďatami a starostlivými rodičmi, a ponad primrznuté rieky, v lete akoby tečúce do kopca. Takto sme si to zopakovali, ja ešte dvakrát, Primula dokonca trikrát, lebo z Pécsa sa stal náš ďalší „atraktor“. Napríklad: jeho júlový vírivý vietor nám vtrhol až do snov. V átriách a na terasách kaviarní lietali ibišteky a muškáty spolu so slnečníkmi, roleta, aj keď priviazaná o radiátor, celú noc plápolala ako morská plachta... alebo morzeovkou vyťukávala svoje SOS.
Nevyspatí sme sa ráno liečili čajom, mliekom a medom. A prepisovali si slová starého čínskeho poeta (a možno poetky? – veď ako vieme, akého bol anonym rodu?), ktorý s láskou opísal/a svoju lásku k čaju. Múdra firma Dilmah toto úsilie náležite ocenila, samozrejme v reklamnom štýle, a jeho/jej vyznanie „zabudovala“ rovno do šálky na čaj. Prečo by som teda nepokračovala v metamorfózach, hoci aj v Duchampovej matrici, a nezamenila kontexty tak, že jeho/jej slová budú patriť celému tomuto mestu, kde sa už obaja cítime ako doma. Ráno spoluprežívame vyvesené čierne zástavy, zarmútenie mešťanov nad smrťou starostu, ktorý odišiel priskoro. A večer sa už radujeme zo záhrady premenenej na reštauráciu a letnú piváreň pod stromami, ktorá otvorila nové výhľady na panorámu mesta. Dokonca aj v obchodoch nám lepšie rozumejú po slovinsky ako po anglicky – a odpovedajú v chorvátčine.
Aj Babylon musel byť pre jedných peklo, a pre druhých raj na zemi. Lenže zvíťazili negatívi – a to je výstraha pre nás ostatných. Áno, igen, da, ja. Jazyky sa nám síce ešte vždy zapletú, ľudská reč by však mala ostať jasná, krištáľovo čistá. Nech sa nám pri každom spoločnom dúšku, slobodnom a kultúrnom, na podnebí rozvinie „chladivý nežný vánok, oblažujúci dušu aj telo“ – ako tej čajovej anonymke.
Pécs: chlebová pec, ktorá nespadne; sféra zažitého, nevysloviteľného.